Podľa ústneho podania prví Maločerňanskí obyvatelia mali najprv bydlisko pod Dubnou Skalou, kde bol aj prameň. Terajšie pramene na východnom okraji obce vraj vtedy patrili do „raja“ a boli chránené „posvätnosťou“. (svah nad prameňom sa nazýva Háj) Po odstránení pohanstva prešli osadníci k terajším prameňom nad dedinou a tam sa usadili pri Dobrej Vode. Odkiaľ prišli a koľko ich bolo sa presne nevie a ani povesti o tom nie je. Jozef Čerňanský (prezývaný mníchom) vraj počul, že prišli od Debrecína a mali byť v nejakej súvislosti so Sarmatmi, ktorých Rimania porazili v bojoch. Po veľkej porážke ušiel ich kráľ Belo IV do Znyova (terajší Zrenjanin - Srbské vojvodstvo) a ktorýsi ich člen sa vraj potom ubytoval pod Dubnou Skalou. To sú však len domienky. Fakt je, že roľníčili a chytali zver. Mali tiež akúsi oboru (na východnej strane obce pri prameňoch sa niekoľko záhrad ešte menuje „obora“). Roľníčili najprv na Veľkých Zemiach a na Konopných lúkach, kde si pestovali konope. Z ich semien potrebovali olej na výrobu kolomaže, ktorá bola dôležitým mazadlom v tej dobe, keď ešte boli na vozoch drevené osi.

Komasácia bola prevedená v rokoch 1909-1910. Skončená bola 7.júna 1910. Keďže stav sa potom značne zmenil, boli prevedené práce v roku 1933 predovšetkým pre účely pozemkovej dane a podľa zistenia stavu vzniklo v Malej Čiernej asi 250 daňových kont, čo je presným ukazovateľom, koľko je majiteľov pôdy.

Pozemková reforma v obci nebola prevedená, nakoľko tu nebol veľkostatok, ktorý by sa bol rozparceloval.

Najúrodnejšia pôda bola na Konopných lúkach, kde úroda bola asi šesť násobkom zasiateho. Najmenej úrodná pôda bola za Čerňanským dielom, kde úroda bola len trojnásobkom zasiateho.

Celý majetok zomrelého rodiča sa rozdelil medzi všetky deti po rovnakých čiastkách. Týmto spôsobom vzniklo rozkúskovanie roľníckej pôdy a rozloha jednotlivých hospodárstiev sa zmenšila. Deti však zostávajú obyčajne až do svadby v otcovskom dome a spoločne hospodária. Ak sa dcéra vydá do druhej obce, zrieka sa pozemkového majetku po rodičoch. Za náhradu dostáva od brata, ktorý zostane na majetku peňažnú čiastku podľa hodnoty pozemkovej a to sa volá “výplata“.

Plodiny

Na Veľkých zemiach sa siali všetky tu obvyklé plodiny ako raž, jačmeň, ovos, pohanka, šošovica, bôb a hrach. Na Konopných lúkach to isté, ale v menšom množstve.
Za Jasenovským Dielom len ovos.
V Priečniciach najviac šošovica a ovos.
Za Krúžkom ovos a pohanka.
Na Záhumní ovos a pohanka.
Pod Špaňou dolinou šošovica a ovos.
Na Olive šošovica a ovos.
Na Močiari bôb, jačmeň, ovos a pohanka.
Na Veľkých Zemiach raž, jačmeň, ovos a pohanka, šošovica, hrach a bôb.
V starších dobách sa pestovalo najviac konope – ľan, ako v dnešnej dobe, lebo ich potrebovali na výrobu šiat a na výrobu kolomaže.

Kedy sa čo na poli robí

Orie sa na jar pod obilniny, ktoré sa zasejú ručne a to tým spôsobom, že si gazda priviaže na plecia plachtu o rozmere 70x70 cm a pred sebou v ľavej ruke drží predné dva rohy, takže si môže do dutiny na plachte nasypať obilie, ktoré pravou rukou rozhadzuje po poli asi po šírke 3m. Po rozsiatí sa bráni. Po jednom mieste sa prejde v kyprej zemi raz, v ťažkej zemi, kde je pýr dvakrát. Zemiaky sa zaorávajú začiatkom mája, okopávajú sa začiatkom júna, ohrňajú sa v druhej polovici júna. Včasé zemiaky sú prvé na konci júla, všetky zemiaky sa kopú od 15.septembra.

Domáce zvieratá

Na uvedených majetkoch bol tento dobytok: v roku 1935 teľce, plemenný býk, jalovice, kravy, kone. Ďalej sa chovali prasce a ovce. Chov oviec bol pred 40 rokmi dokonca značne vysoký. Vtedy sa v obci robil ovčí syr a žinčica. Chov oviec oslabol pred svetovou vojnou. V polovici minulého storočia bol aj značný chov volov, ktorých chovali ako výlučne ťažné zvieratá. Pozoruhodné je, že chovali sivé voly stepnej rasy s dlhými nohami, ktorá je v tunajšom kraji neznáma. Teľatá si gazdovia dochovávali od svojich kráv. V obci bol v roku 1927 spoločný plemenný býk s Veľkou Čiernou. Hovädzí dobytok si každý gazda pasie sám na vrškoch nezalesnených i zalesnený. Najlepším pasienkom je pod Markom, ktorý patrí urbárom. Od roku 1934 je v obci malá mliekareň Jozefa Čerňanského a Jozefa Domanického v ktorej sa denne odstreďuje asi 70l mlieka. Prasce sa teraz chovajú výlučne biele - nemecké ušľachtilé. Gazdovia ich chovajú v prvom rade na odpredaj a po 1.kuse si nechávajú každý rok na zabitie. Slaninu a mäso si údia vo svojich pieckach a komínoch. Len máloktorí stápajú slaninu na masť. Hydinu – sliepky, kohútov, husi, kačky, moriakov a perličky chovali na predaj a pre perie. Mäso z hydiny jej chovatelia veľmi málo pojedia.

Divé zvieratá

Zo savcov sa vyskytujú zajace a ojedinele srny a líšky. V kurínoch si niekedy zašramotia tchor a kuna. Pred 70 rokmi bývalo hodne vlkov, ktorí spôsobovali značné škody na ovciach. A pred 40 rokmi diviaci robili veľké škody na poliach.

Vtáky

Z vtákov je hodne drozdov a kosov, kým straky sa vyskytujú len veľmi zriedka, hoci pred 30 rokmi ich bolo veľa. Z dravých vtákov sú to jastraby, sovy, vzácnejšie sú sojky, pistorice, kuvici a ďatle. V dedine má privát vrabec, v lete lastovičky, (ktoré majú akúsi posvätnú úctu u ľudí.)

Včelárstvo

Lesy

Lesov je v chotári obce ešte stále dostatok, veď zaberajú 40% všetkej pôdy. Väčšia časť lesov patrí Urbárom. Lesy sú samorastlé – nie vysadené a o odbornom udržiavaní sa nedá hovoriť. Podľa zistenia boli vyrubované lesy v rokoch nasledovne:
Hájnica v roku 1813 (samostatne bol potom narastený bukový les)
Za Dubím v roku 1906
Priečina v roku 1908
Skalice v roku 1910
Boky v roku 1911
Hradisko v roku 1912

Teraz sú lesy takto porastené:

Cysové	50 ročný	jedľový
Háj	25 ročný	miešaný (jedľa a buky)
Hájnica	25 ročný	miešaný (jedľa a prevažne buky)
Húboče	50 ročný	bukový
Dubová	40 ročný	svrčina a červený smrek
Petrová	25 ročný	jedľový a bôrový
Dlhá Hora	50 ročný	miešaný (buk, jedľa, smrek, bôra)
Dúbie	50 ročný	miešaný (bukový)

Drevo sa do cudzích obcí nevyváža, hlavne nie v terajšiej kríze a používa sa na kúrenie. Iným materiálom sa v obci nekúri.

Ovocné stromy

Ovocné stromy – tým sa v obci najviac darí a to sú: jablone, slivky, hrušky, čerešne, vlašské orechy, egreše. Ovocinárstvu sa obyvatelia nevenujú. Majú aj ovocinársku striekačku v cene 300Kč – na postrekovanie ovocných stromov, nepoužíva ju nikto. Obrovské škody na ovocných stromoch spôsobila krutá zima vo Februári 1927, ktorá postihla celú Republiku. V Malej Čiernej v tomto roku vymrzlo: 77 jabloní, 47 hrušiek, 615 sliviek a 14 vlašských orechov. Na spracovanie ovocia neni doposiaľ v obci žiadny závod. V roku 1932 bolo zasadené 200 morušových kríkov okolo cintorína, ale značné sucho ich poškodilo a jeden z rozhnevaných občanov ich úplne zničil.

Vodovod

Dobrej pitnej vody je v obci hojnosť v studniach jednotlivcov. Studne sú valcovitého tvaru, vnútri vykladané kameňom. Sú 4m hlboké a voda je všade skoro 2m pod povrchom. V roku 1929 bola zriadená obecná pumpa 5m od kaplnky, ale už sa nepoužíva. Silné pramene sú nad dedinou na východnom okraji. Mohutnosť týchto prameňov bola v rokoch 1933, 1935 meriavaná, keďže má slúžiť pre obecný vodovod. Vodu meriaval starosta obce. V roku 1936 sa podarilo vyriešiť myšlienku obecného vodovodu, ktorý mal byť napájaný z uvedených prameňov. V roku 1934 bola na východnom okraji vybudovaná betónová nádrž na vodu. Slúži v prvom rade, ako zásoba vody pre prípad požiaru.

Zamestnanie

Takmer všetci obyvatelia v tunajšiej obci sú roľníkmi. Pred svetovou vojnou chodievali na sezonné práce do Čiech a na Moravu. Cez vojnu do Maďarska. Niekedy v lete odišli z obce skoro všetci chlapi. Mzdy týchto sezónných robotníkov bývali a sú vždy nižšie, ako ostatných robotníkov. Táto vrstva je tiež na najniššiej životnej a duševnej úrovni. Mnohí ani nevedia v ktorom kraji boli. V novšiej dobe je to už oveľa lepšie, ale donedávna to boli ľudia, ktorí len dreli za nízku mzdu a o nejakom kultúrnom živote ani nevedeli.
Na nich bohatli veľkostatkári i niektorí gazdovia, ktorí ich tam viedli. Začiatkom 20 stor. mával chlap na deň 1K., žena 0,8K. Cez žatvu bývala mzda dvojnásobná. „Repárom“ sa platievalo od úkolu. Pracovalo sa od úsvitu do súmraku. Okrem mzdy dostávali robotníci aj deputát tj. určité množstvo potravinových lístkov na výživu. Pred vojnou bol muž veľmi spokojný, keď za celú sezónu zarobil 200K. Muži i ženy sú ubytovaní v jednom baráku (teraz už oddelene) a spávajú na príčniach.

Remeselníci

Remeselníci v obci nie sú. So všetkými remeselníckymi prácami chodia ľudia do Rajca. Je v tom ešte kus starej doby, kedy mesto bolo sídlom remesiel a ich cechov.
V Malej Čiernej by sa remeselník neuživil.

Živnostníci

Živnostníkom v obci je Michal Slyško, ktorý ručne vyrába s jedným pomocníkom cementovú škridlicu a majitelia (už spomenutej) mliekarne Jozef Čerňanský a Jozef Domanický.
Obchod v obci neni.

Krčma

V dedine bývala od nepamäti jedna krčma. Patrila kurialistom tj. bývalým zemanom a tí ju dávali do árendy. Zanikla asi v roku 1880. Potom mávali krčmu jednotlivci. (Tisa, Donath, Žána, Šulen – písané foneticky - patrne to boli Židia.) Ďalej mali krčmu Jakub Špánik, Jozef Kmetík, Mikuláš Slyško, Michal Slyško, Ondrej Líška a naposledy Vavrin Slyško terajší starosta do roku 1933. Potom krčmu zatvoril pre nedostatok zákazníkov. Teraz sa alkoholických nápojov vypije veľmi málo, lebo je strašný nedostatok peňazí. Ani vo Veľkej Čiernej neni krčma, iba malý obchod a trafika, kde sa predávajú zorky tč. najlacnejšie cigarety – 1 kus za 10 halierov.

Vysťahovalectvo

Keďže pôda je tu dosť skúpa a peňazí neni, sťahoval sa značný počet ľudí pred vojnou a čiastočne i po vojne do Ameriky.
Bola to kedysi zem blahobytu, kde náš človek hrdľačil pri najťašších prácach len, aby zarobil pár dolárov.
Veľmi lákavé bolo, že dolár mával vždy vyšší kurz než terajšie peniaze. (pred vojnou 1 Dolár = 5Kč, v roku 1919 1 Dolár = až 120 Kč, v roku 1930 = 34Kč, teraz po Roosweltovej devalvácií 23 Kč.)
Amerikáni: po príchode domov, nakupovali v dedine pozemky a patria im teraz najlepšie domy – murované. Ich životná úroveň je oveľa lepšia ako tých, ktorí zostávajú doma a sezónnych robotníkov. Od roku 1930 však prestala byť Amerika tým eldorádom, ktorým bývala. Kríza je tam vraj horšia ako u nás, takže Amerikáni domov nič neposielajú. Mnohí by sa radi vrátili domov, ale nemajú ani na cestu.

Kríza

Hospodárska kríza neobišla ani našú malú dedinku. Začala sa v ČSR v roku 1930. V našej obci ju začali obyvatelia pociťovať v roku 1931 a najväčších rozmerov dosiahla v roku 1934. Vzniká veľká nespokojnosť medzi ľuďmi a zasiahnuté sú všetky vrstvy, hlavne však tie najchudobnejšie: robotníci a drobní roľníci. Štát sa snaží zmierniť nezamestnanosť a jej následky. Umožňuje núdzové práce a dáva tiež podpory nezamestnaným na výživu. Dostávajú poukážky na potraviny tzv. stravenky, alebo lístky s cedulkami. Stravenka je v hodnote 10Kč a dostávajú 6ks. na mesiac: (Ženatý živiteľ rodiny a úplne nemajetný.) Pre dedinu je menší prídel, ako pre mesto. V roku 1931 a 1932 dostávala obec štátneho príspevku 64.180 Kč, na cesty, obecný dom, na dreváreň. V roku 1935 dostala obec 22.000 Kč na núdzové práce. Bolo s tým veľa ťažkostí.

Bytové pomery

V obci je 66 domových čísiel. Z toho je 39 drevených domov, ostatné sú murované z nepálenej tehly. 27 domov je pokryté šindlicou, 2 domy eterníkom, 8 domov plechom – ostatné šindelom a podaktoré ešte slamou. V domoch, kde je len jedna izba bez kuchyne sa v nej varí i spí. Prvý murovaný dom v obci mal Peter Čerňanský, ktorému ho staval Bernát-Jozef Čerňanský pred 76 rokmi. Stavby bývali prv s vyžšími strechami ako teraz a pozostávali z jednej izby (čiernej od sadzí), jedného pitvora a jednej komory. Nad pitvorom bývala na spanie komora tzv. vrchniak. V izbe je sporák, komína nebolo a dym sa najprv valil po celej izbe a potom sa vytratil otvormi v streche von. Pitvor mal vchod zvonku a z neho sa vstupovalo do izby, komory i nadkomory. Ostatné hospodárske staviská bývali hneď pri dome. Teraz sa humna stavajú ďalej a oddelene od ostatných stavísk. Obytných domov s podbránim na spôsob stavieb v Rajci v našej obci nebývalo – v posledných rokoch sa postavil jeden. Sýpky sú z dreva a z vonku sú pomazané blatom a pokryté šindľom. Stavané sú v záhradách. Prvá sýpka z kameňa bola postavená, asi začiatkom XVIII storočia. Zostávajúci materiál bol použitý pri stavbe zvonice, ktorá teraz stojí niže obecného domu.

Jedlo

Strava je dosť jednotvárna a prevážne rastlinná. Najobľúbenejší „jedálny lístok“ je tento:
Chleba sa pečie doma v peci a pečie si každá rodina sama pre seba. Pečie sa z jačmennej múky a býva primiešaná žitná múka. V jednej domácnosti sa obyčajne pečie 6-8 chlebov na celý týždeň a to v sobotu. Múku na chleba majú roľníci zo svojho obilia, ktoré si dávajú mleť v mlyne v Zbýňove.

Mlyn

Ešte pred 80 rokmi boli v obci až dva mlyny a to na severnom svahu Petrovej na úpätí, kde dnes vidieť rovný chodníček, ktorý býval korytom náhonu a jamu, kde padala voda na mlynské koleso. Hladina vody bola v tých miestach asi 8m. Mlyny mali prírodný rezervár vody v rybníkoch, ktoré boli na mieste terajších lúk zvaných „na Rybníkoch“. Líškovský mlyn bol asi 100m, Fiľovský asi 250m na západ od terajšieho kríža pod Húbočou. Kedy tieto mlyny vznikli a zanikli sa nedá zistiť, ale nadbytok vody asi nemávali.

Zdravotné pomery

Zdravotné pomery obyvateľstva sú dosť uspokojivé. Pri pomerne slabej strave je úmrtnosť dosť malá, kým počet pôrodov je stále dosť značný. Všetkých detí sa narodilo v Malej Čiernej:

• v roku 1900 – 10 detí
• v roku 1905 –   7 detí
• v roku 1910 – 17 detí
• v roku 1915 – 10 detí
• v roku 1920 –   4 deti
• v roku 1925 – 11 detí
• v roku 1930 –   8 detí

Veľmi značná je úmrtnosť kojencov, lebo lekárska starostlivosť o nich je ešte stále dosť malá.

Pôrodná baba

V obci je jedna pôrodná baba, bez lekárskeho kurzu a ktorej obec ročne platí 160 Kč.

Lekár

Obec teraz patrí k zdravotnému obvodu v Rajci, kde je obvodným lekárom dr. Šimko.

Trachomová ambulancia

V roku 1932 bola v tunajšiej obci zriadená trachomová ambulancia v obecnom dome. Sem chodí zdravotná sestra z Rajca 2x do týždňa a lieči očnú chorobu, ktorá sem bola zavlečená za vojny a udržuje sa hlavne nedostatkom hygieny. Nákazlivé choroby sa v obci v posledných rokoch vyskytujú len ojedinele.

Nemocnica

Vážnejšie nemocní občania sa teraz obyčajne odvážajú do nemocnice a to buď do T.sv.Martina, alebo do Žiliny, kde je však t.č. ešte len očné, chirurgické a pôrodnické oddelenie. Za nemocných sa tam platí 22Kč denne. Nemajetní neplatia nič. Podľa zákona obec za nich pripláca 20% po dobu 4.týždňov – potom už platí za nich štát. Podľa nového zákona od 1.januára 1936 bude za nemajetných platiť všetko štát, ak nie sú občania členmi nemocenských poisťovní.

Verejná správa

O verejnej správe z minulosti sa mi podrobnosti nepodarilo zistiť. Ako všade inde i tu býval hlavou richtár. Poradie poznáme až od roku 1870: vtedy bol richtárom Ondrej Líška, po ňom bol Michal Líška (ktorý vydržal 19 rokov), ďalej bol Matúš Filo, Juraj Líška, Michal Sliško, Anton Sporíšek, Anton Líška, Ondrej Líška, Vavrin Slyško.

Notárstvo

Notárstvo bolo najprv v Domaniži, kde sa ešte pamätajú na notárov: Domanický Jozef a Martinček. Notárstvo má 7 obcí. Notára i podnotára pred prevratom volievali obecné zastupiteľstvá a od roku 1920 ich menuje ministerstvo a sú štátnymi úradníkmi. Notár prevádza všetkú písomnú agendu a preto má v obecnej správe najvýznamnejšie postavenie a jeho vplyv na obec je veľmi silný. Notár, ktorý skutočne obetavo pracuje v prospech Malej Čiernej je Vincent Matušek. Za jeho iniciatívy sa založil v obci roku 1927 Dobrovoľný hasičský zbor, v roku 1932 sa prevádzali núdzové práce, postavil sa obecný dom, opravili sa cesty. S elánom sa pustili i do stavby vodovodu, ale hospodárska kríza ho zastavila. Horlivo presadzoval aj stavbu elektrizácie, ale narazil na nechuť občanov.

Okresný úrad

Okresný úrad pre tunajšiu obec býval zo začiatku v Rajci, potom vo Veľkej Bytči, Považskej Bystrici a asi od roku 1895 v Žiline.

Četníctvo

Obec bola pridelená k četníckemu obvodu v Považskej Bystrici, potom v Domaniži. Teraz je četvníctvo v Rajci. (t.č.je 5.četníkov)

Obecné zastupiteľstvo

Podľa terajšieho stavu je všetko obyvateľstvo obce zastúpené obecným zastupiteľstvom, ktoré je volené všetkými občanmi bez rozdielu pohlavia, ktorí majú 21.rokov. Volitelní občania do obecného zastupiteľstva sú 26.roční. Malá Čierna má v obci zastúpených 12 členov. Posledná voľba bola 14.9.1931 a bola podaná len kandidátka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a boli za ňu zvolení. Michal Sliško, Ján Líška, Ondrej Líška ml., Ján Špánik, Anton Líška, Juraj Sliško, Ľudovit Mandák, Ján Filo, Jozef Čerňanský, Florián Novosád, Štefán Čerňanský a Vavrin Slyško. Obecné zastupiteľstvo zo svojích členov volí starostu a obecnú radu.

Obecná rada

Starostom bol zvolený Vavrin Slyško – členovia Štefán Čerňanský, Ján Špánik a Anton Líška. Obecná rada vedie obecné hospodárstvo a je výkonným zborom obecného zastupiteľstva, no jej činnosť nie je veľká, lebo vo všetkých vážnejších, hlavne majetkových veciach i tak rozhoduje obecné zastupiteľstvo.

Spôsob voľby

Voľby do zastupiteľstva i do obecnej rady sa prevádzajú hlasovacími lístkami – tajne. Výsledky volieb veľmi dobre charakterizujú celkové zmýšľanie ľudu. V Malej Čiernej sú od prevratu stále skoro všetci voličmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá má heslo: „za Boha a za národ“, ktorá im inponuje aj heslom – za autonómiu Slovenska, hoci ľudia ani nemajú reálnej predstavy o autonómii. Myslia si, že pri jej zavedení vyženú Čechov a bude Slovákom dobre. Pred voľbami čakali voliči, že im už bude po voľbách dobre. Ale nič sa nezmenilo – hoci každá strana nezabudla zdôrazňovať, že ona im prinesie blahobyt. Ostatné strany v obci mali bezvýznamný počet voličov, preto o ních ani nepíšem. Obecné voľby mávali doposiaľ v obci len jednu kandidátku – Hlinkovú.

Komisie

V obci sú k zvláštným úkolom ustanovené komisie. Finančná komisia neni, lebo by nemala praktický význam. Obecnú knižnicu spravuje rada, ktorá má na starosti vyberať knihy – táto komisia však jestvuje len na papieri. Veľmi dôležitá je teraz sociálna komisia, ktorá rozdeľuje stravovacie a chlebové poukážky. Niekoľkokrát bola notárom zmenená, lebo ľudia neboli s ňou spokojní. Teraz sú členmi: starosta Vavrin Slyško, Valentín Čerňanský, Ján Líška, Ján Filo, Gabriel Jendrísek, Jakub Čerňanský Sporíšek, Juraj Sliško a Mikuláš Sliško. Táto komisia sa schádza, keď sa minú stravenky a chlieb. Títo členovia si získavajú touto pracou najčastejšie nepriateľov pri rozdeľovaní straveniek a chleba, lebo každému nezamestnanému sa nikdy nevyhovie.

Elektrizácia

Cenným majetkom by bolo verejné elektrické osvetlenie obce. V roku 1932 Severozápadné elektrárne so sídlom v Žiline, ponúkali obci pomerne výhodné podmienky, takže by to bolo obec stálo asi 68 000 Kč. Prípojka by sa bola viedla z Rajca. V obecnej rade sa o nej jednalo 26.2.1931 a ponuku prijala. Hlasovali za ňu: Ján Špánik, František Čerňanský, Ondrej Líška a Vincent Matušek. Po prijatí obecnou radou za 14 dní obecné zastupiteľstvo v obci jednalo 19.6.1931 a hlasovalo za 11 hlasov a proti 1 hlas. V archíve obecných zápisníc je v tom zaujimavá poznámka: 30 dopisov od občanov, ktorí elektrizáciu nechceli – dôvody: proste nechceme, hmotný nedostatok.

Obecný hlásnik

Je teda v obci tma, nočné ticho neruší pouličná lampa, iba tvrdý krok obecného hlásnika a jeho trúba – tvrdý asi 30 cm dlhý roh, ktorým v noci od 21.00 do 03.00 hod. trúbil počet hodín a bdel nad nočným poriadkom v obci. Od nepamäti ním býval chudobnejší človek. Jeho plat pozostával v prvom rade z naturalu a to prešlo i do dnešnej doby. Dostával tzv. „zesyp“ t.j.od každého domového čísla štvrtku (15l) jačmeňa a z obecnej kasy 60Kč (v terajšiej dobe). Okrem toho má tzv . „kantácie“ – na Fašiangy chodí od domu do domu a ľudia mu dávajú po kuse slaniny a ovos. Na Veľkú noc dostáva bochník chleba a na Vianoce a na Štefána koláč. Obecný hlásnik vykonával aj fúnkciu listonoša a hrobára. Teraz je obecným sluhom Dominík Špánik 38 ročný.

Hasičský zbor

Dobrovoľný Hasičský zbor bol založený za iniciatívy notára Matušeka a Drobného 1.septembra 1928. Ručná striekačka bola zakúpená v roku 1910 a ponovená v roku 1927. Betonová nádrž pre zásobu vody na hornom konci dediny bola vybudovaná v roku 1934.
Prví funkcionári Dobrovoľného Hasičského zboru boli: Štefán Filo – veliteľ, Ondrej Slyško – nám.veliteľa, Juraj Slyško- tajomník, Ondrej Líška – pokladník, Ondrej Líška st. – gazda a strojník, Juraj Líška a Matúš Čerňanský – revízori účtov, Ján Špánik, Karol Čerňanský, Ján Líška (Chlebiš), Šimon Hudek a Jakub Sporíšek – členovia výboru.

Doprava, Cesty

Obec leží mimo silnejšiej komunikácie a má dobrú hradskú Rajec – Považská Bystrica. Má prípojku, ktorá bola donedávna len mizernou – neudržiavanou cestou. Počas núdzových prác v roku 1932 ju spravili dosť dobre. Peši však chodia Maločerňania naďalej cez Vojtovú, kde si v roku 1932 spravili kúsok dobrej cesty po rajecký chotár, ale Rajec nechce v nej pokračovať na svojom územi. V roku 1935 sme žiadali okresného úradníka túto cestu vybudovať – nepochodili sme. Cesta do Jasenova sa tiež zlepšila v roku 1932, ale zďaleka sa nemôže nazvať dobrou. Do Hradnej sa chodí cestou na Marek, ktorá je obyčajnou poľnou cestou. Turistické cesty cez chotár nevedú. Železnica bola vybudovaná v roku 1900 zo Žiliny do Rajca. Poštový úrad je v Rajci a 2xtýždenne obecný listonoš donáša poštu. Pre peniaze si do Rajca chodí každý sám. Auto v obci ešte nemá nikto, ani lietadlo nikdy v obci nezosadlo. Telefonické a telegrafné vedenie do obce nie je vedené. Tiež rádio v obci nikto nemá.

Národnosť

Všetci obyvatelia v Malej Čiernej sú odjakživa čistí Slováci. Neni pamätníka, že by tu bol býval nejaký člen iného národa. Býval tu kedysi Žid (ako krčmár). Cigánov tu tiež nebolo a ani neni.
Nárečie
O nárečí v minulosti nevieme nič isté je, že dávnejší šľachtici Čerňanskí používali ako dorozumievaciu reč s úradmi latinčinu.

Mužský kroj

Ešte pred 60-70 rokmi sa muži obliekali takto: Mali bielu košeľu a nohavice z konopného plátna doma dorobeného. Nohavice mali na prednej strane ozdobu zo zelenej stužky. Po stranách bola zhora nadol prišitá tenká šnúrka zo zelenej látky. Na nohaviciach bol opasok asi 20cm široký na ktorom boli 3 mosadzné pracky a bol vybíjaný gombíkmi. Na plecia si obliekali halenu, ktorá bola tiež z bieleho súkna. Na hlave nosili veľké klobúky, ktoré sa dedili z otca na syna i na vnuka. Na nohách nosili krpce z kusa remeňa, ktoré mali asi 1cm široké a 2m dlhé remienky, ktoré si otočili okolo nohy špirálovito až vyše členkov. Ešte pred 50 rokmi nosili muži dlhé vlasy a ani v roku 1884 ani jeden dospelý človek nebol ostrihaný.

Ženský kroj

Vydaté ženy nosili sukne v páse nazbierané, dolu široké. Na drieku v robotný deň „oplecky“ a v nedeľu „vizitky“ tzv. kabátec z farebnej látky (najčastejšie ružovej) a bledomodrú vizitku, ktorá siahala kúsok niže pása. V páse bola pritiahnutá a visiaca časť bola zriasená. V zime nosievali na pleciach prestieradlo z bieleho plátna a halenu prehodenú cez chrbát. Na hlave nosievali štvorcové šatky (ručníky) z delenu. Vlasy mali spletené do vrkoča a stočené nad tylom. Ešte pred 50 rokmi ženy nosili na hlave „krkule“, t.j. podlhovastý chumáč ražnej slamy zabalený v plátne. Na krkuli bol čepiec a na ňom „podvíčka“ okrútená 2x okolo hlavy, jeden koniec zahnutý pod bradu a k čepcu pripevnený špendlíkom.
Slobodné ženy nosievali vlnené sukne prepásané listrovou zásterou s červeným živôtkom olemovaným zlatou nitkou. K živôtku boli prišité tzv. poly (dolná časť obleku), ktoré siahali asi 10 cm od päty. Tiež nosievali rukávce siahajúce po lakte a na pleci zdobené širokou výšivkou. Kasanice (spodné sukne) bývali z bieleho plátna. Na nohách nosili „kopyca“ tzv. ponožky upletené z vlny. Vlasy si dievčatá zapletali do jedného vrkoča na spodu previazaného farebnou stuhou a nosili ho voľne na pleciach. V zime, ako vydaté ženy nosili halenu.

Náboženský život

Všetci obyvatelia obce sú teraz rím-katolíckeho náboženstva. Podľa ústneho podania boli všetci tunajší obyvatelia v 14.sotorčí evanjelikmi a najdlhšie zostala vraj rodina Čerňanských. Cirkevne patrila obec vždy do Rajca a teraz sú obyvatelia silno nábožensky založení, najmä ženy. Mládež prichádzajúca zo sveta je slabšie založená.

Zvonica

Asi uprostred dediny stojí medzi štyrmi lipami stará murovaná zvonica. Postavil ju asi pred 50 rokmi Adam Filo bez dovolenia na pánskom pozemku a po jej dokončení sa išiel ospravedlniť vdove Medňanskej, ktorá ho zato pochválila.

Zvony

Zvon vážiaci asi 83kg, ktorý daroval nejaký Ignác sa za svetovej vojny zrekviroval na výrobu kanónov. Nový zvon občania kúpili v roku 1922 zo zbierky na ktorú výdatne prispeli vysťahovalci v Amerike.

Kríže

Malá Čierna má výhodnú polohu a vedú z nej cesty na všetky svetové strany. Pri nich spravidla stoja kríže, ku ktorým sa viažu rôzne povesti. Pred Koňacou stojí kríz udržiavaný obcou, ktorý bol postavený v roku 1810. Tu údajne bratia Čerňanskí zabili hájnika zo súľovského pánstva s ktorým mali spory.
Najstarší kríž je na Šefranici, bol postavený asi pred 250 rokmi. Tu vraj jeden z bratou Špánikovcov – Kušnierovcov zabil pre majetkové spory druhého brata.
Kríž na Konopnom luhu pri ceste do Veľkej Čiernej postavili Amerikáni v roku 1912. Kríž pri ceste do Jasenového postavili v roku 1913 tiež Amerikáni. Kríž na Marku do Hradnej postavil Ján Líška v roku 1917, keď tam kúpil majetok.

Cintorín

Cintorín bol začiatkom 17.storočia na Záhumní, kde sú teraz role. Terajší cintorín vznikol asi v roku 1850, (ako druhá tam bola pochovaná akási Čerňanská).

Kaplnka

Každá i tá najmenšia obec má svoju dominantu. U nás je to miestna kaplnka „Povýšenia sv.Kríža“ ku ktorej sa upierajú zraky všetkých občanov v čase radosti i v čase smútku a bolesti.
V jej stavbe sa rozhodlo na priateľskej pokonávke medzi rímskokatolickou stolicou v Malej Čiernej a Jánom Frátrikom- murárskym majstrom zo Žiliny dňa 5.septembra 1938. Ján Frátrik poveril Jána Babulu – murárského remeselníka, aby v jeho mene všetko potrebné zariadil. Ako tesársky majster pracoval na našej kaplnke Jozef Lednicky.
Vysvätená bola v máji 1942 vtedajším miestnym farárom, dekanom Alojzom Marsinom.

Škola, Učitelia

Rímskokatolícka ľudová škola bola postavená v roku 1905. Peniaze a materiál na stavbu školy dali občania. Predtým sa učievalo v súkromných domoch u Jána Filu, Michala Líšku. Ján Filo učil sám. U Líšku začal učiť Štefan Kurajský z Rajca, ktorý bol vyučený tkáčom. Okrem učiteľstva bol listonošom, obecným sluhom a hlásnikom. Za Kurajského sa postavila drevená škola v ktorej vyučoval a pôsobil v obci 35 rokov. Po ňom učil Jozef Kmetík (3.roky), Mikuláš Slyško (1.zimu), Jozef Černanský Bernát (mních) (1.zimu). Prvá diplomovaná učiteľka bola Matilda Literová z Plevníka, ktorá sa vydala za úradníka, ktorý v roku 1910 prevádzal komasáciu. Od roku 1910 do apríla 1912 Mária Feriančíková, od 1.decembra 1912 do jari 1913 Mária Janečková, ktorej umrela matka a ona potom od žiaľu ustúpila do kláštora Uršulíniek v Trnave. Od roku 1913 Piroška Holenyová, od roku 1913 do roku 1916 Gizela Hegedüsová, od roku 1916 do roku 1918 Jozefa Ďurčanská, od roku 1918 do roku 1920 Mikuláš Slyško miestny gazda. V roku 1921 nebolo učiteľa. Od roku 1922 vyučoval Jozef Benčík, potom výpomocní učitelia: Ružena Hrulčinová 1924, Emerencia Škrábiková, 1925 – 1928, Elena Beňová, od 1.9.1928 do 15.9.1929 Františka Hradilová, ktorá tu nacvičila prvé divadelné predstavenie. Od 15.9.1929 do 10.11.1930 A.Fábiková, od 1.9.1932 Anna Jančovičová

Knižnica

Obecná knižnica bola založená v roku 1926. Prvé knihy dal štát. 1.3.1926 mala knižnica 30 kníh. Knihy sa väčšinou nakupovali od Spolku sv. Vojtecha v Trnave. V roku 1935 má už knižnica 141 zväzkov a 23 čitateľov. Knihovníčkou je učiteľka Anna Jančovičová. Najviac čitateľov majú „Slovenské povesti.“

Noviny

Do dediny chodia tieto noviny:

• Slovák (týždenník)
• Robotnícke noviny
• Domovina

Denník si neprepláca nikto.

Časopisy

Z časopisov dochádzajú:

• Slovenské pasienkárstvo
• Posol Božieho srdca
• Svätá rodina
• Serafínsky svet
• Posol sv. Gabriela

Obec predpláca výchovný časopis Život a Hasičské listy.

Kultúra

Celkove o nejakom kultúrnom živote v obci je ťažko hovoriť, bránia tomu hmotné a spoločenské pomery. Niekedy usporiada detské divadelné predstavenie učiteľka Jančovičová. Na jar bývajú prednášky o ovocinárstve. V zime prednáša pisateľ kroniky o sociálnom poistení a o daniach. Literárne prednášky ešte neboli. Kino nemáme.
Šport: žiaci ľudovej školy hrávajú futbal, lyžujú na lyžiach, ktoré si sami spravia. Plávanie je tu neznáme – lebo nie je kde plávať.

PREČÍTALI STE SI POSLEDNÉ RIADKY ZO ŽIVOTA NAŠEJ OBCE, KTORÉ BOLI ČIASTOČNÝM VÝBEROM ZO STARŠÍCH MATERIÁLOV KRONIKY. DO OBECNEJ KRONIKY ICH V MÁJI ROKU 2004 PREPÍSALA